Mám rád naše zdravotníctvo

Autor: Peter Bednar | 17.2.2017 o 4:04 | Karma článku: 5,49 | Prečítané:  1199x

Mám na to niekoľko dôvodov. Skutočne ho mám rád. No shit, Sherlock. Jednak som vďaka nemu prežil a dvojak sa mi na ňom páči pár vecí, ktoré inde asi nezažijete.

Mám na to niekoľko dôvodov. A skutočne ho mám rád. Jednak som vďaka nemu prežil hnusné ochorenie a to je dosť pádny dôvod a dvojak som si všímal a páčili sa mi veci, ktoré si asi neuvedomujeme úplne bežne. Všetci vieme (a nadávame), že do nemocnice si treba priniesť toaletný papier, príbor, mydlo, vlhčené vreckovky atď. OK, blbé. Sú tu ale iné rázovité veci, ktoré ponúkajú len naše špitály a dovolím si tvrdiť, že nie každý si je ich vedomý. A nevieme si ich užiť. A pritom sú to tieto drobnosti, ktoré nám robia pobyt v nemocnici osobnejším a záživnejším. Preto ich dám láskavému čitateľovi do pozornosti. Zdôrazňujem – tieto veci sa mi naozaj stali a úprimne a skutočne sa mi páčia (no shit, Sherlock). Ale nejde o nič mimoriadne, takéto veci sa dejú stále a všetkým. Stačí byť zvedavý, optimistický a očakávať len to najlepšie. Pobyt v nemocnici tak získa nový rozmer a veľmi veľa ľudí svojím pozitívnym prístupom prekvapíte až nasrdíte. A to sa predsa oplatí. V dnešnej temnejúcej dobe o to viac.

Executive summary:  V petržalskej nemocnici som strávil dva mesiace postupne na neurológii, ARO, JIS a opäť na neurológii vďaka pomerne netradičnej a komplikovanej diagnóze. Väčšinu času pripútaný na lôžko a viac či menej závislý od pomoci personálu. Nižšie popisujem, čo sa mi počas môjho pobytu páčilo a prečo.

 

„Sranda musí byť.“ Akokoľvek vážna je situácia, vždy sa našiel komický element. Niekedy aj na čiare či mierne za čiarou, ale našiel sa. Osobne si neviem predstaviť, že by si podobnú prdel dovolil niekto robiť v politicky korektnom prostredí. Je možné, že tento typ humoru nebude láskavý čitateľ považovať za vtipný či slušný. Ja osobne som rád, že žijem v krajine, ktorá má ľudí s týmto typom vtípkov. Ja sa bavím.

Počas jednej fázy môjho ochorenia som nevedel prehĺtať (sliny) a denne som spotreboval slušný objem buničinových utierok. V jazyku sestričiek ARO išlo o „buňu“, takže pomerne často bolo počuť dvojzmyselné konverzácie typu: „Potrebujete ešte buňu?“ „Budem rád, sestrička, ak mi ju dáte.“ Všetkým sestričkám na ARO posielam poďakovanie a pesničku huňu.

Ako to niekedy býva, môj zdravotný stav sa do stanovenia diagnózy a nasadenia liekov spočiatku zhoršoval. Nevedel som dýchať (subjektívny pocit spojený so stratou kontroly nad svalmi v ústach a krku), pričom prístroje ukazovali objektívne dostatočné okysličenie krvi (takže lekári si zrejme neboli istí, či si nevymýšľam, čo sa to vlastne deje a čo sa s tým dá robiť). Moja obľúbená scéna: polo-sedím a polo-ležím na posteli, sliny mi vytekajú z úst, úpenlivo sa snažím dýchať. Predo mnou skupina doktorov tváriacich sa smrteľne vážne a snažiacich sa stanoviť diagnózu. Čas plynie. Do ticha, nerátajúc moje chrčanie, sa ozve hlas lekára: „Ale je nejaký červený, pred chvíľou taký nebol...“. Empirické skúmanie. S ľudstvom od jeho zrodenia.

Jednou z hlavných motivácií pre skoré vyzdravenia a návrat domov pre mňa bol očakávaný rodinný prírastok. Počas konverzácie, z ktorej vyplynulo, že máme spolu šesť detí, zadrela sestrička: „A čo ste východniar, veď tam majú toľko detí?!“ Chmh. Hmh. OK.

 

„Na nič sa netvárime.“ Nerátajme s tým, že človek je tvor spoločenský. Čo mne osobne vyhovuje, obzvlášť, ak sa necítim dobre. Keď nie je doba vhodná na úsmevy, tak sa, kurnik, neusmievam.

Obľúbený rituál – ranná vizita na ARO. Za mnou ako neurologickým pacientom chodili doktori podľa potreby, porozprávali sa, pobúchali kladivkom po kĺbikoch (áno, aj v nemocniciach bežia zdrobnelinky, každá, ale fakt že KAŽDÁ sestrička mi dávala „liečiky“),požartovali, pochválili progres a odišli. Taká pohodička, veľmi neformálne a fajn. Keby podávali dobré doppio, ani nejdem domov. To za „chirurgickými“ pacientmi ležiacimi vedľa ale chodila skupina cca 20-30 zväčša chlapov, ktorí prišli ku lôžku a kým jeden niečo utrúsil (neviem čo, lebo som bol hluchý na jedno ucho), ostatní zlovestne mlčali. Vždy veľmi skoro ráno, vystresovanému cievkovanému chudákovi práve odteká moč (od hrôzy). A zrazu nazgúlovia, kamenné vážne tváre. Postáli, mlčky pozerali na neboráka prišpendleného na lôžko a keď ho dostatočne vystrašili, odišli. Byť tým chudákom, tak od strachu zomriem. Inak veď na ARO sa aj dosť zomieralo.

Jeden z najsilnejších zážitkov je pani B. Zachovám dekórum a jej skutočnú identitu si nechám v redakcii pre seba. Pani B upratuje na jednom z oddelení. Energická, vždy upravená dáma v preddôchodkovom (?) veku rozráža ráznym pohybom dvere na pacientskych izbách počas pracovných dní o 05:00, takže je často prvá živá bytosť, ktorú pacient zočí. Zvestovateľka rána. Väčšinou sa prihovára slovom „fuj!“ či „to je smrad!“, v reakcii na klímu v izbe, ale zažil som aj dramatickejšie vstupy, zväčša spojené so slovesom označujúcim kopuláciu. Náš vzťah s pani B bol krehký a založený skôr na vnútornom prežívaní, niečo ako Will Graham a Hannibal Lecter. Ibaže v tomto prípade som ja väčšinu pobytu nemohol rozprávať a jej slovná zásoba bola minimalistická. Ak si myslíte, že si robím z dámy srandu, mýlite sa. Vždy som sa jej poďakoval za to, že vyniesla emitku (misku) s buňou, do ktorej som si utieral sliny, najskôr jemným pohybom hlavy a potom, ako sa mi vracala reč, aj verbalizujúc svoj pocit do huhňania, ktoré sa postupne zmenilo na „ďakujem“. Reakcie pani B sa postupne vyvíjali, spolu s naším vzťahom. Od „nevšímam si ťa“ cez kývnutie hlavou až po „prosím“ v záverečnej fáze. Vždy som si lámal hlavu nad tým, ako sa rozlúčime. V hlave mi bežalo množstvo scenárov. Fantastických zakončení nášho vzťahu. Nič z toho sa nenaplnilo. Jedného dňa ma nečakane presťahovali na iné oddelenie a vo vzduchu ostalo niečo nedopovedané. Verím, že jej „fuj!“ bude ešte dlho znieť nemenovaným oddelením. Vďaka Vám, pani B, za ranný rituál s poetikou Charlesa Bukowskeho. Posielam Vám tento hudobný pozdrav.

 

Slovo na záver - viacerí známi sa ma pýtali, či ma táto skúsenosť (rozumej: náhle ťažké ochorenie, pri ktorom som vraj mohol zomrieť) nejako poznačila. Zmysel života, priority atď. Tak predovšetkým: nemyslím, že som mohol umrieť. Fakt nie. Lebo 21. storočie a lebo naše zdravotníctvo a ľudia, ktorí v ňom robia, sú skvelí. Punktum. Period. Je to môj názor, ba čo viac, moja skúsenosť a presvedčenie. Fuck off is all you can do.

A áno mal som čas premýšľať nad vážnymi vecami. Ale nezabíjal som ho márnym mentálnym tackaním sa uplynulým životom úpenlivo hľadajúc lekcie a poučenia do budúcna. Čítal som knihy (napr. Zlé peniaze od Juraja Karpiša, Nevďačnú cudzinku od Ireny Brežnej) a počúval hudbu (najviac Šostakovičove kvartetá v podaní Brodsky Quartet a staré Collegium Musicum). Moje poučenie je takéto: keď som bol malý a nechcel som ísť do škôlky (rátam, že dnes by som bol asi „na spektre“, ako hovoria mamičky na modrom kopytníkovi, vtedy sa mi len nechcelo), dni som trávil u našej susedy, tety Hely. Teta Hela bola invalidná dôchodkyňa, ktorá žila s bratom, ujom Lacom. Ujo Laco robil v sklárni, rád si vypil a hlasno nadával Himmelherrgottnocheinmal. Teta Hela skvelo varila. Aspoň tak usudzujem, lebo vždy mi u nej chutilo všetko – vrátane polievok a prívarkov (a ktoré dieťa má rado polievky a prívarky, všakže). Varilo a kúrilo sa v kachľovej peci, všade ležali mŕtve muchy, lebo teta Hela neupratovala a ujo Laco po príchode z krčmy zabíjal muchy plastovou muchoťapkou a mne sa ich nechcelo zbierať. Záchod bol vonku, suchý, hneď vedľa drevárne, takže cikalo sa do žihľavy a na veľkú som tam nechodil, lebo som sa bál strigy, ktorá mohla byť v tom záchode. Teta Hela v minulosti, ešte za komunistov v šesťdesiatych rokoch, zdefraudovala ako vedúca predajne slušné peniaze, údajne vyše stotisíc korún. Peniaze si ale nenechala, užívala život – dovolenky, drahé pitky, výlety do Prahy a tak. Keď jej na to prišli, odsedela si päť rokov, v base sa naučila variť. Zo starého života sa zachovali len útržky – darovala mi vyše dvadsať kníh z Klubu milovníkov poézie (fakt pekné veci), ktoré vyšli v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, a keď mala splín, recitovala mi Bacardi od Jána Smreka. Takže moje poučenie je, že chcem žiť ako teta Hela. Teda aby som sa vyjadril správne – nechcem a ani nebudem defraudovať, ale snažiť sa prežiť život s gráciou a brať ho tak, ako prichádza, zlé s dobrým, s pokorou a nadhľadom. Nič viac a nič menej.

PS: aby sme boli úprimní a nezavádzali. Mám aj niekoľko dôvodov nemať rád  naše zdravotníctvo. V apríli 2016 mi umrel otec, ktorého z nemocnice poslali po štyroch dňoch po porážke domov. Dezorientovaného, oslabeného, s problémami sa pohybujúceho pacienta, ktorého mama nevládala sama polohovať. Po ďalších siedmych dňoch sa do nemocnice vrátil s prudko zhoršeným stavom, z ktorého sa už nedokázal dostať. A pri pôrode našej ostatnej dcérky máme tiež podozrenie na pochybenia zo strany pôrodníka, ktoré môžu zanechať trvalé následky. O tom ale viac až po obdržaní odpovede od Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, na ktorý sme napísali podnet. Aj tu ale platí, že život treba žiť s gráciou a brať ho tak, ako prichádza, zlé s dobrým, s pokorou a nadhľadom. Nič viac a nič menej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slováci vyškolili majstrov Európy. Akú majú šancu postúpiť?

Naši môžu postúpiť do semifinále z druhého miesta, ale musia čakať na vývoj v ďalších dvoch skupinách.


Už ste čítali?